Oznam: Z dôvodu preventívnej ochrany našich zákazníkov aj našich zamestnancov je Reštaurácia Zbojská až do odvolania ZATVORENÁ! Ďakujeme za pochopenie

Zbojská

Salaš Zbojská ponúka

Ubytovanie priamo na salaši
Tradičnú slovenskú kuchyňu, špecializujúcu sa na baranie a jahňacie mäso
Obsluhu v tradičných krojoch
Výrobu syrových výrobkov tradičným ručným spôsobom a tiež chov pôvodnej Slovenskej valašky (možnosť vyskúšať si robiť syr a všetko s tým spojené t. j. Život na salaši)
Zaoberáme sa taktiež chovom huculov, na ktorých je možnosť putovania po národnom parku Muránska planina
Hriešne zbojnícke kúpele t. j. Kade s hriešnou vodou, sauna suchá fínska a parná
Multifunkčnú sálu na organizovanie mítingov,  svadieb, rodinných osláv
Organizovanie teambuldingov so širokov škálou možností programu
Požičovňa bicyklov a tiež možnosť sprievodcovských služieb
Informačné centrum
Presun na Gazdovský dvor sedlo Chlipavica prostredníctvom zbojníckej strely
Výroba vlastných mäsových výrobkov jedinečnej chuti z vlastných mangalíc
Podujatia: Nadregionálne majstrovstvá v zabíjačke, Parnou zubačkou do rozprávky
Vyhlidkovú vežu s expozíciou: Národného parku, zbojníctva, salašníctva, Remetiska
Živá hudba v reštaurácii každý víkend
Možnosť využívanie spoločenských priestorov pre ubytovaných spojené s programom pre deti, alebo večerné kino pod hviezdami

 

 

Salašníctvo

Chov mangalíc na Zbojníckom dvore

Venujeme sa tradičnému chovu pôvodnej valašky, ktorá je v dnešnej dobe už ohrozeným druhom.

 

Jakub Surovec

Legenda o zbojníkovi

Životný príbeh zbojníka Jakuba Surovca sa odohrával v časoch stavovských povstaní, ktoré prehlbovali feudálnu krízu a boli príčinou neznesiteľného vykorisťovania poddanstva. Odvážni príslušníci poddanskej chudoby radšej volili rozchod s feudálnym poriadkom hoci vedeli, že tento rozchod môže mať jednoznačný koniec – šibenicu.

Jakubova cesta začína v roku 1715 v tisovskom Hámre, kde sa jeho rodičia usadili a splodili dvoch synov. Starší brat Ondrej sa vyučil za súkenníka a neskôr aj jeho syn a vnuk prebrali Ondrejovo remeslo. Mladší Jakub vyrástol pri rodičoch a na okolitých salašoch sa zaúčal valašskému kumštu. Pre krádež oviec bol Jakub väznený v Rimavskej Sobote a banskobystrickou komorou odsúdený na 200 palíc. Po prepustení opať valašil pri Muráni, Muránskej Lehote a v Tisovci.

Na potulkách po salašoch sa zoznámil s Martinom prezývaným Poliak pôvodom z poľského Podhalia, ktorý ho zlákal na zboj a na jar roku 1739 sa Jakub pridal do jeho zbojníckej družiny. V roku 1740 však Jakub, sťa by ostrieľaný zbojník známy svojou silou a odvahou, zakladá vlastnú zbojnícku družinu ku ktorej sa Poliak pridáva ako jeho pravá ruka.

Družina Jakuba Surovca organizovane zbíjala na Horehroní a svoj rajón rozšírili od Lučenca, cez Oravu až po Nowy Targ. V družine Jakuba Surovca platil prísny zákon zbojníckej disciplíny a pri každom členovi trval na tom, aby plnil zbojnícku prísahu v plnom rozsahu. Pri svojich prepadoch boli čoraz odvážnejší a feudálna vrchnosť si s nimi nevedela rady, preto páni z Brezna a Zvolenskej stolici pripravili plán na ich dolapenie a 16. septembra 1740 po boji, v ktorom bol aj Jakub Surovec zranený, ho lapili v Lopušného krčme na území dnešnej Pohronskej Polhory i s jeho kamarátom Tomášom Gregušom. Po výsluchu bol Jakub Surovec odsúdený na smrť lámaním na kolese. Tento rozsudok bol vykonaný na šibeničnom vrchu Viselnice nad Breznom.

 

Kapitán Jakub Surovec (1715 – 1740)

V ľudovej slovesnosti sa Jakub Surovec spomína v súvislosti so zbojníckou družinou Juraja Jánošíka, avšak Kubo sa narodil až dva roky po Jánošíkovej poprave v roku 1713. Jakub bol rodák z Tisovca, kde jeho otec Ondrej pracoval na salaši ako bača a Kubo sa priučil za valacha. Avšak práca na salaši mu nevoňala a zlákali ho zbojnícke chodníčky ako mnohých chudobných poddaných počas krušných časov stavovských povstaní. Prvým trestom za zbojníčenie bolo 200 palíc za krádeže oviec a dobytka a neskôr aj ročné väzenie v Rimavskej Sobote. Po odpykaní trestu sa opäť vrátil na salaš k Muráňu, do Muránskej Lehoty i do rodného Tisovca. Na salaši sa zoznámil s poľským Goralom, nazývaným Martin “Poliak“, ktorý Jakuba nahovoril na zboj a z ďalších valachov zostavili až jedenásťčlennú zbojnícku skupinu. Pôsobili v rokoch 1739 – 1740 prevažne na Horehroní a Gemeri, ale zašli tiež do Novohradu, na Liptov, či Oravu. Najväčšou akciou Surovcovej družiny bolo vyplienenie poľského mesta Nowy Targ. Zbojníci sa najčastejšie zdržiavali v lesoch medzi Breznom a Tisovcom a keďže si tiež radi vypili, tak neobchádzali dobročskú krčmu (Čierny Balog) a Lopušného krčmu (Pohronská Polhora), ktorá bola postavená práve na ochranu pocestných pred zbojníkmi pred náročným prechodom hôr medzi Zvolenskou a Gemerskou župou. Tam získavali dôležité informácie o pohybe zámožných pánov a o cestách furmanov i jarmočníkov, na ktorých potom čakali na starej tisovskej ceste cez sedlo Diel. Útočiskom zbojníkov bývali aj salaše v sedle Zbojská, kde oddychovali pod lipou, ktorá dodnes rastie pri Salaši Zbojská a preto sme naše zariadenie pomenovali Zbojníckym dvorom. Úkrytom tiež bývala Čertova dolina s jaskyňou, kde sa dodnes nachádza zabudnutý zbojnícky poklad…

Mestám Brezno a Tisovec spôsobovala zbojnícka družina Jakuba Surovca značné škody, preto sa radní páni z Brezna rozhodli zlapať Surovca. Plán chytiť zbojníkov v Lopušného krčme sa naplnil v noci 16. septembra 1740 a po necelých dvoch rokoch zbíjania bol dolapený Jakub Surovec s jeho kamarátom Tomášom Gregušom. Po mesačnom vypočúvaní boli v októbri 1740 popravení v Brezne na šibeničnej hore Viselnice. Jakub zomrel po krutom lámaní na kolese a zvyšok zbojníckej družiny bol postupne pochytaný tiež. Chýr o Surovcovi bol až taký veľký, že po jeho poprave navštívila Jakubových rodičov uhorská kráľovná Mária Terézia a pýtala sa na Kubov zbojnícky život, ktorý skončil vo veku 25 rokov.